www.medicinapropraxi.cz / Med. Praxi. 2024;21(3):146-150 / MEDICÍNA PRO PRAXI 147 MEZIOBOROVÉ PŘEHLEDY Využívanie vybraných aktivizačných techník u seniorov s demenciou tes, poruchy príjmu bielkovín, nedostatok vitamínov, ďalšími príčinami sú endokrinné poruchy, ako hypotyreóza, Cushingov syndróm, taktiež sú to intoxikácie alkoholom, drogami, ťažkými kovmi, úrazy hlavy, expanzívne vnútrolebečné procesy, ako nádory, cysty, krvácania, a v neposlednom rade aj behaviorálne poruchy. Najrozšírenejším typom demencie je demencia pri Alzheimerovej chorobe, primárna demencia označovaná aj ako „tichá epidémia“, ktorá sa dnes pokladá za významné ochorenie budúcnosti pre veľký počet ľudí, ktorých postihne a ktorí na ňu zomierajú (1, 2). V krajinách mimo Európy, ale aj vo väčšine literárnych zdrojov a najmä v klinických štúdiách sa používa klasifikácia Americkej psychiatrickej asociácie. Aktuálne platí 5. revízia Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM-5), v ktorej sa na označenie organických a somatogénnych porúch prvýkrát používa termín neurokognitívne poruchy. Tie zahŕňajú skupinu porúch s primárnym klinickým deficitom kognitívnych funkcií (teda tých, kde porucha kognitívnych funkcií je jadrovou črtou ochorenia), ktoré sú získané, nie vývojové, takže porucha kognície predstavuje úbytok z predchádzajúcej dosiahnutej úrovne fungovania. Demencia sa skrýva pod novo pomenovanou entitou veľká neurokognitívna porucha. Ako kritériá pre veľkú neurokognitívnu poruchu uvádza DSM-5 tieto podmienky: evidentný významný kognitívny úpadok oproti predchádzajúcej úrovni výkonu v jednej alebo viacerých kognitívnych doménach (komplexná pozornosť, exekutívne funkcie, učenie sa a pamäť, reč, perceptuálno‑motorické schopnosti a sociálna kognícia) založený na subjektívnych údajoch pacienta, údajoch spoľahlivého informátora alebo klinickom náleze významného úpadku kognitívnych funkcií a podstatnom narušení kognitívneho výkonu prednostne dokumentovanom štandardizovanými neuropsychologickými testami alebo, ak nie sú k dispozícii, iným kvantifikovateľným klinickým hodnotením. Diagnóza syndrómu demencie je teda v klasifikáciách založená na prítomnosti „jadrových“ príznakov, za ktoré sa dosiaľ považujú výlučne poruchy kognitívnych funkcií, a zároveň na poruche predošlej funkčnosti (3). Až v klasifikácii DSM-5 sa priamo kódujú aj nekognitívne symptómy, ale len ako tzv. špecifikátory demencie, nie sú uvedené medzi základnými diagnostickými kritériami. Alzheimerova choroba a iné demencie vyžadujú holistický a multidisciplinárny prístup viac ako iné ochorenia. Behaviorálne a psychotické symptómy demencie, ktoré sa časom rozvinú u všetkých pacientov s demenciou, sú najčastejšie najväčšou záťažou pre opatrovateľov. Nielen agitovanosť, agresivita, blúdenie, ale aj apatia a nezáujem o dianie sú pre opatrovateľov stresujúce. Dôležitou súčasťou komplexnej starostlivosti o chorých s demenciou sú nefarmakologické liečebné postupy, ktoré predstavujú spektrum intervencií, ktoré poskytujú pacientom špecifické benefity tým, že pôsobia na ich kognitívne schopnosti, schopnosti zvládať každodenné aktivity, prežívanie, náladu a problémové správanie a majú dosah aj na fyzický stav a záťaž opatrovateľa. Nefarmakologických liečebných postupov je viacero druhov a terapeut si vyberá zo spektra možností, pričom berie do úvahy vek pacienta, štádium ochorenia, pohlavie. Je nevyhnutné zvoliť individuálny prístup. Postupy by mali byť komplexné, adekvátne ovplyvňovať psychickú a fyzickú stránku a psychosociálne kontakty. Aktivity majú vždy podporovať klientove silné stránky (4). Dôležitý je samotný proces aktivít. Je dôležité, aby vyvíjané aktivity prebiehali v známom prostredí, kde sa klient dobre orientuje, a podporovali tie funkcie, ktoré ešte zostali zachované. Nepodarený výsledok neznamená prehru. Takáto liečba by sa mala stať pravidelnou súčasťou denného režimu klienta s demenciou (3). V nefarmakologickej liečbe sa využívajú rôzne psychoterapeutické a socioterapeutické prístupy, ktoré rozdeľujeme podľa toho, na ktorý problémový okruh sú zamerané – ide o včasnú diagnostiku a dostatočnú informovanosť klienta, zachovanie alebo zlepšenie kognitívnych funkcií, zachovanie alebo zlepšenie sebestačnosti v aktivitách denného života, zmiernenie alebo odstránenie behaviorálnych a psychotických symptómov demencie, zlepšenie kvality života klientov s demenciou a zlepšenie komunikácie medzi klientom a ošetrujúcim, zlepšenie kvality života klientov v terminálnych fázach ochorenia, podpora opatrovateľov, adaptácia prostredia klientov s demenciou, organizačné opatrenia, systém starostlivosti a služieb (2). Voľba vhodných či nevhodných nefarmakologických postupov závisí od individuálnych potrieb klienta, štádia ochorenia a terapeutov. Ako klient zareaguje, je ťažké predpovedať. Pozitívnu či negatívnu reakciu klienta vidíme až po prvých skúsenostiach, ktoré rozhodujú o tom, či v terapii pokračujeme, alebo ju ukončíme. Cieľom nefarmakologických prístupov nie je klienta vyliečiť, ale spomaliť progresiu ochorenia. Ak terapeut nevidí pozitívny výsledok, neznamená to, že jeho práca nemá zmysel. Niekedy sa len vzbudenie záujmu chorého považuje za úspech. Terapeutický tím sa skladá z viacerých odborníkov, ktorí sa na nefarmakologickej liečbe podieľajú. Môže to byť spolupráca sestier, sociálnych pracovníkov, inštruktorov sociálnej rehabilitácie, fyzioterapeutov, špeciálnych pedagógov, klinických psychológov, ergoterapeutov. Nefarmakologické prístupy si vyžadujú tímovú spoluprácu a okrem spomínaných odborníkov aj pomocný personál (ošetrovateľ, sanitár, zdravotnícky asistent, upratovačka…), pretože aj pri upratovaní, podávaní jedla dochádza ku komunikácii s klientom a zvyčajne sa nadväzuje na komunikačný štýl, ktorý začal terapeut. Spolupráca celého tímu v inštitucionalizovanej starostlivosti je nevyhnutnosťou. Školenia, vzdelávacie semináre, workshopy je preto potrebné pripravovať a implementovať pre celý tím. V domácej starostlivosti je využitie a pestrosť aktivizačných prístupov limitovaná záujmom, vzdelaním a možnosťami neformálnych opatrovateľov. Využívanie aktivizačných techník je preferované hlavne pri poskytovaní dlhodobej starostlivosti, pretože si to vyžaduje dôkladne poznať klienta, jeho denný režim, životnú históriu, zvyky, návyky a iné. Ak je postihnutý v inštitucionalizovanej starostlivosti, implementácia aktivizačných techník je v náplni práce sociálnych pracovníkov, inštruktorov sociálnej rehabilitácie, psychológov, špeciálnych pedagógov, fyzioterapeutov (3). Využívanie aktivizačných techník na nemocničných oddeleniach a v ambulanciách je limitované náplňou práce sestry, členmi tímu a dĺžkou hospitalizácie chorého. Úlohou pri akútnej starostlivosti je tiež erudovane poskytnúť informácie o možnostiach nefarmakologických prístupov v starostlivosti o chorých s demenciou formálnym a neformálnym opatrovateľom, ktorí nadväzujú na
RkJQdWJsaXNoZXIy NDA4Mjc=